Nový príbeh,nová prpisovateľka

Ahojte som Kristína Bubercová.
Píšem knihy hlavne pre deti.
Ale nikdy sa nedostali na verejnosť.
Napíšem vám nový príbeh.
Nechajte sa prekvapiť!!!!

Kika Bubáá :)

V tieni-nový príbeh

Na začiatok vám chcem oznámiť že začínam písať nový príbeh.Volá sa v tieni.Určite vás zaujíma prečo nepokračujem v starom príbehu.No preto lebo som ten príbeh stratila.Mala som ho napísaný na papieroch a tie už neviem nájsť.Tak vám prajem pekný zvyšok dňa.Prepáčte že sú tam chyby ale písala som ho narýchlo.Som totiž na prázdninách a nemám moc čas kontrolovať si gramatiku.

" Nina vstávaj lebo prídeš neskoro do školy." Rozlepila som oči,pretrela si rukou tvár a siahla po budíku.Skoro som spadla z postele.Ved som mala vstávať pred pol hodinou.Chytila som sa za hlavu a pomalým krokom som sa dostala pred veľkú skriňu.Vytiahla som z nej moje najoblúbenejšie kvetinkované šaty s veľkou mašľou.Mama mi hovorí že v nich nevypadám na 15 ale na 12.Otvorila som dvere a zakričala z plného hrdla: "Mama prečo si ma nezobudila skôr?? Teraz sa nestihnem namaľovať a urobiť si vlasy." Asi ma nepočula alebo ma radšej ignorovala.Ved stále hovorí že som drzá ale to som proste ja.Vošla som do kúpeľne a snažila sa nájsť svoju špirálu.Nikde som ju nemohla nájsť.Vtom ma napadlo že mi ju určite vzal brat.
" Thomas!! Kde mám špirálu?" Vtrhla som mu bez klopania do izby a začala mu rozhadzovať šuflíky len aby som ju našla.Thomas je odomňa o rok starší.Chová sa ako veľký drsňák ale mimo školy je maminkin maznáčik.
" Nina šibe ti,prestaň! Ja tvoju špirálu nemám.Včera som si tu upratoval." začal na mňa kričať.Keby som sa mu neuhla už by ma treskol knihou ktorú už číta 2 roky.
" Ja viem že ju máš neklam mi kto by ju asi mal? " Založila som si ruky a hľadela mu priamo do očí.
" Žeby ja?" ozval sa mamin hlas zo dverí.V ruke držala špirálu a zaujato na mňa hľadela.
" Mama prečo si mi ju vzala? Vráť mi ju! " Natiahla som ruku na znak nech mi ju rýchlo dá.
" Milá dáma, dám ti ju až ked sa začneš správať slušne.Taktiež ti beriem make-up a žehličku na vlasy.Dúfam že ťa to naučí sa správať s úctou ku mne a tvojmu bratovi." povedala mama s úsmevom na perách.Moja tvár zbledla a šťastná tvár sa zmenila na úškrn z poníženia.
" Tak mami daj jej ona si nič nezaslúži je nevdačná a hnusná." povedal Thomas posmešne.Vstal z postele a treskol ma po chrbte.
" Auu...ty debil!! Si normálny? Mama ale ved to nemôžeš budem vypadať hrozne." zatvárila som sa ako keby som ziedla citron.
" Môžeš si zato sama.A mimochodom Thomas za toto máš na mesiac zákaz von aj na počítač a ty taktiež Nina.Začína tvrdý výcvik." Mama vyšla z izby.Dverami buchla ako ešte nikdy.Hlavou mi prebehlo že sme ju asi riadne vytočili.Takéto ráno som už dlho nezažila.
"Je to tvoja chyba Nina. Za všetko môžeš ty." povedal nahnevane Thomas.
" Ano za všetko zas môžem ja.Chod sa vypchať neviem kto ešte stále nepovedal mame že fajčíš.Ak chceš poviem jej to a bude to horšie." Začala som sa vyhrážať ale keď to nikam neviedlo proste som odišla napäť do svojej izby.V šuflíku som mala ešte jednu náhradnú špirálu a starý púder.Nejako som sa už namaľovala a učesala si vlasy.Ale aj tak som vyzerala strašne.Stratila som chuť ísť do školy a tak ma napadlo ísť za školu.Aj tak nemám čo stratiť.Nenápadne som sa prešmykla okolo mami ktorá vždy pred odchodom do práce varila obed.Už sme mali dávno po monitore.Každý sa flákal mimo školy tak prečo by som nemola aj ja? Veď ma tam nikto nebude hľadať.Potichu som zavrela dvere.Rozbehla som sa smerom k mestu aby ma nikto nevidel že odchádzam.Zastavila som kúsok od našej hroznej školy s ktorou sa tento piatok navždy rozlúčim.V okne našej triedy som uvidela Filipa.Určite vás zaujíma kto to je.Filip sa mi páči už od prvej triedy.Ešte stále o tom však ani netuší a ani sa mu to nehodlám povedať.Má bohužiaľ dievča.Volá sa Karin.Podľa chalanov je najkrajšie dievča na škole ale podľa mňa je len dalšie dievča do baru medzi ožranov.Možno jej trošku závidím jej dokonalú tvár,postavu a vlasy.Jej otec je milionár takže si môže dovoliť všetko čo chce.My bývame len v malom domčeku s malou záhradou.Otca ani nemám a mama ma nemá moc v láske.Pýtate sa ma čo sa stalo s otcom? Je to jednoduché.Odišiel.Nevráti sa.Nechce ma ani brata.Je to úbožiak.Tak k veci.Stála som a pozerala sa do okna.Filip na mňa stále pozeral a neveriacky krútil hlavou ked som sa chystala na odchod.Vyplazila som mu jazyk a namierila som si to do mesta.Najprv som chcela ísť na nákupy lenže som si to rozmyslela.Radšej som šla do parku.K parku ma niečo priťahovalo.Možno to bolo to zlo ktoré v ňom puberťáci robili.V dialke bola lavička.Nikto na nej nesedel.Vyzerala taká opustená,sama pri strome ktorý tam spôsboval pochmúrnu náladu.Podišla som k nej a posadila sa na ňu.V tej chvíli som sa ako keby ocitla v čarovnej krajine.Všade bolo horko a svietilo slnko.Veľký, košatý strom mi robil príjemný chládok.Hlava opretá o operadlo lavičky sa mi pomaly zošmykovala.Viečka sa mi zatvárali.Ruky a nohy mi zdreveneli.Zaspala som tak rýchlo že som aj zabudla kde som.Zobudil ma až hlas môjho brata.
" Nina čo tu robíš mala by si byť v škole." otvorila som oči a uvidela svojho brata s cigaretou v ruke.
" Aj ty.Zase fajčíš? Odhoď tú cigaretu." postavila som sa.Vzala kabelku a dala sa na odchod.
Thomas začal za mnou utekať.
" Co ťa to trápi?? Chod si po svojom." snažil na ma chytiť a udrieť.Nakoniec sa mu to aj podarilo.Buchol ma po hlave a ja som padla na zem.Zatmelo sa mi pred očami.
"Nina,Ninka vstávaj." zobudil ma mamin hlas.Porozhliadla som sa okolo seba a uvidela mamu ako mi podáva pohár s vodou.Ležala som na nemocničnej posteli.
"Mami čo sa mi stalo? Ja si nič nepamätám." povedala som s obavami.
"Tvoj brat ťa chcel zastaviť keď si mi chcela ísť niečo povedať a pritom ťa silno bachol po hlave.Je mu to tak ľúto že sa ti ani do očí nemôže pozrieť." mama sa na mňa smutne pozrela.Pohladila ma po vlasoch a vyšla na chodbu.Chvíľu tam pobudla ale do vnútra nevstúpila sama.Prišiel s ňou aj môj brat.Hoci mi spôsobil bolestivú ranu na hlave ale aj tak som bola rada že ho vidím.Mama nás nechala sama aby sme si to všetko vyjasnili.
" Nina prepáč mi to vážne ma to mrzí." Thomas sa mi nedokázal ani pozrieť do očí.Hlavu mal sklonenú a bol bledý ako stena.
" Thom ja sa už na teba nehnevám.Nevyčítaj si to." natiahla som ruku a chcela som aby mi ju aj Thom podal ale mýlila som sa.Thomas sa len otočil.Otvoril dvere a vyšiel naspäť na chodbu.Stiahla som ruku,sadla som si na posteľ a hlavu podložila rukami.Začala som rozmýšľať nad tým čo bude ďalej.Chcem sa stať dobrým dievčatkom ktoré tak mama chce ale ešte stále som tá rebelka ktorá sa nechce nikdy zmeniť.Nechcem aby brat fajčil a robil zlé veci len preto aby sa podobal mne.Kašlem na to budem to robiť tak ako dalej.Vykašlem sa na všetko a nebudem to už riešiť.Kľučka na dverách sa pohla.Do izby vošiel mladý,krásny doktor.Mohol mať okolo 18 rokov, čo doktori obvykle nemávajú.Hľadela som mu do jeho krásnych, hnedých očí.Asi po minúte som sa zmohla na slovo.
" Super.Cítim sa lepšie ako pred tým." usmiala som sa a neodtrhla som od neho zrak.
" Tak v tom prípade je to v poriadku.Ale nič by sa nestalo keby si bola v škole ako ostatné deti." pozrel sa na mňa škaredým pohľadom a krútil hlavou.
" Ja viem.A vy ste to nerobili keď ste boli v mojom veku? " Začala som sa smiať ani neviem prečo.
" Ano ešte pred dvoma rokmi som mal 15.Priznávam sa robil som to aj ja.A hovor mi Denis." konečne sa na mňa usmial.A to že mi povedal že mu môžem hovoriť Denis ma prekvapilo.
" Tak teda Denis kedy môžem ísť domov? Ty máš 17 a si doktor? " Ten vek je vážne super.Ešte by som u neho mala šancu.
" Domov môžeš ísť hneď teraz ak chceš.Ano som len na detskom oddelení.Práve včera som oslávil narodeniny."
" Všetko najlepšie.A kde je mama a brat?"
" Oni povedali že máš potom prísť domov."
" Dobre.Ja už idem.Ahoj Denis."
"Ahoj Nina." Tieto chvíle ktoré som prežívala boli super.Myslela som že sa mu páčim ale nevedela som to naisto.Ked som prišla domov, sadla som si do kresla a písala si denník.Nedalo mi to pokoj a musela som ísť za bratom do izby povedať mu čo si myslím.Ked sa však dvere do jeho izby otvorili nikto tam nebol.Zišla som dole do kuchyne kde mama trávila skoro všetok čas.Ale ani ona doma nebola.Predsa ked som prišla bola doma.Napadlo ma že by mohla byť v spálni.A áno bola tam.Spala sladko ako bábätko.Trošku som ňou potriasla.
" Mami kde je Thomas?"
" Povedal že ide za kamarátom skôr než prídeš domov.Je mu to veľmi ľúto.Stále si to vyčíta." povedala vyčerpane.
" Ale ja som mu povedala nech sa tým už netrápi.Bola to len moja chyba.Nemala som byť za školou."
" Ninka nechcem sa o tom rozprávať.Nechaj ma vyspať." mama si ľahla aby mi dala najavo že chce spať.
" Dobre pospi si." potichu som zavrela dvere.
Vedela som že môj brat je schopný urobiť nejakú hlúposť.Desila ma predstava že by sa mu niečo stalo.Snažila som sa mu dovolať ale márne.Nezdvíhal.Rozhodla som sa ho ísť nájsť.Sprvu som si myslela že šiel do starého kina ktoré už nefunguje ale slúži ako zašívarňa.Decká tam fajčia,pijú a drogujú.Dokonca aj ja som tam raz bola.No teraz už tam nechodím.Ale Thom áno.Dokáže tam byť aj celé hodiny.Môj nápad bol zlý.Tak som išla do parku.Srdce mi búchalo ako by som tam mala dve.Nikde tam nebol.V dialke som uvidela lavičku.Podľa stromu som zistila že je to tá na ktorej sa tak dobre spalo.Niečo mi tam však nesedelo.Niekto na nej ležal.Keď som podišla bližšie zľakla som sa.Bol to môj brat celý od krvy.Skoro nedýchal.Rýchlo som zavolala záchranku.Tá však nebola taká rýchla a tak som mu musela dať umelé dýchanie.Nikdy predtým som to nerobila.Bála som sa ale pre môjho brata by som spravila všetko na svete.Sanitka prišla o 5 minút a ja som bola šťastná že som mu zachránila život.Celú noc som sedela na stoličke vedľa neho.Nemocnica je v noci strašidelná.Plná chorých ľudí.Avšak je to môj brat a ja preňho spravím všetko.Keď som sa po dlhej noci prebrala všetko ma bolelo.Brat sa na mňa pozrel a začal plakať.
" Thom prečo si to spravil? Prečo si si podrezal žili?" chytila som ho za ruku.
" Ja ja ... cítil som sa ako hlupák.Už sa mi nechcelo žiť v tvojom tieni." utrel si slzi a stiahol ruku pod perinu.
" Niesi hlupák.Ja bez teba neviem žiť aj keď sa stále hádame.V mojom tieni ako to myslíš?"
" Ty si dokonalá,drzá,každý chlapec by ťa chcel.Ja som nula."
" Nie niesi nula.Poznám veľa dievčat ktorým sa páčiš ak ide iba o to.Sľúb mi že už takúto hlúposť nikdy neurobíš."
" Sľubujem.Choď zavolať doktora.Chcem ísť už domov."
Vybehla som na chodbu a zakričala.
"Kde je pán doktor Denis?"
"Za tebou." otočila som sa a mierne začervenala.
" Ach ahá.Môj brat sa pýta kedy môže ísť domov."
" Až za týždeň.Hoci sa cíti dobre stratil veľa krvi.Inak si veľmi statočná.Zachránila si mu život."
" Ja viem že by to bezomňa neprežil ale až tak statočná niesom." vošla som do bratovej izby aby som mu vysvetlila že ešte tu musí zostať.Moc sa mu to nepáčilo tak som radšej odišla domov.Na kľučke vchodových dverí bol nejaký papierik.Hodila som si ho do tašky a vybehla hore do izby.Mama ešte bola v práci takže som bola sama doma.Ľahla som si na posteľ a vytiahla ten papierik.Bolo tam napísané: " Ahoj Nina.Viem že ma nepoznáš.No ja teba áno.Dnes ráno som ťa dokonca videl aj keď si išla za školu.Tvoj tajný ctiteľ." Kto to môže byť? Kládla som si asi sto otázok.Mohol to byť ktokoľvek.Písmo bolo kľukaté a jeho majiteľ mal asi na ponáhlo.Napadlo ma či to nieje Denis.Ale on by to asi byť nemohol.Však stále pracuje.Alebo to mohol byť Filip.No on má však priateľku.Ešte to mohol byť niekto z parku.Možností bolo veľa.Určite viem že musím zistiť kto to napísal.
Na druhý deň som nemusela ísť do školy.Bolo to kvôli môjmu zraneniu.Preto som mala celý deň určený na oddych.Samozrejme že som bola rozhodnutá ho tak aj stráviť.Ako ale zistím kto je ten tajný ctiteľ? Začal mi zvoninť mobil.Na obrazovke mi ukazovalo neznáme číslo.Zdvihla som to.
" Kto je pri telefóne?" spýtala som sa.Zostala som v rozpakoch.
" To som ja.....

Preáčte :(

Prepáčte že sem nebudem 3 dni prispievať ale idem na prázdniny a nebudem mať na to čas a vôbec netuším či tam bude wifi.Keby tam bola wifi tak napíšem aspoň jednu časť :D Želám vám pekne strávený víkend a taktiež víkend. Vaša pauluskaSmile

Slogan k príbehu realita

Toto bude taký slogan alebo neviem ako to mám pomenovať k príbehu realita ktorý ešte stále nieje hotový aj napriek tomu že ho píšem 3 mesiace.V tomto slogane .. neviem to pomenovať budem opisovať osobu ktorú vám predstavím v pokračovaní príbehu.Bude tam vystupovať len krátko pretože odíde.Aby ste boli v obraze volá sa Lena a je naj kamarátkou Kláry t.j. hlavnej postavy príbehu.Príbeh je vlastne o Klárinom živote a Lena tam zahrá dosť dôležitú postavu aj keď len na krátko v jej srdci zostane navždy.Tak v tomto slogane .. alebo čo je to bude Klára  hovoriť o Lene.Vlastne čo pre ňu Lena bola schopná spraviť a ako mala rada Kláru aj keď Klára o tom nevedela.Klára si uvedomí až moc neskoro pravdu a preto toto napísala. Pekné čítanie a zvyšok dňa.

Jedného dňa si uvedomíš aká je pre teba dôležitá,čo všetko by bola schopná pre teba spraviť. Pochopíš ako jej na tebe záležalo,ako tu stále bola pre teba zatiaľ čo ty si tu bola pre iné. Prídeš nato, že bola tá ktorá si zaslúžila počuť pravdu aká by bola. Raz to príde no v tej chvíli už bude neskor.Bude po všetkom.Ona tu už pre teba nebude.A v tej chvíli pochopíš že si ostal sám.Sám medzi falošnými ľudmi,medzi ktorými nebude nikto taký ako bola ona.Osoba ktorú si mal tak strašne rád.Človek pre ktorého návrat by si spravil čokoľvek na svete.No vtom momente ti dôjde,že už sa to nezmení.Odišla a nič/nikto ti ju nevráti naspäť.Začneš spomínať na tie spoločné chvíle.Chvíle ktoré by si najradšej zopakoval.Premietaš si v hlave tie momenty keď ste sa spolu smiali, keď ste blbli ako malé deti.To obdobie tvojho života, o ktorom by si nikdy nepovedal že sa skončí.Že ti bude len ďalšou spomienkou do zbierky.Ostaneš len bezmocne stáť a budeš počúvať to ticho ktoré, po sebe nechala. To prázdno ktoré po nej ostalo...A v tej chvíli bude zbytočné premýšľať o tom, kto má na tom vinu. Stalo sa,nevrátiš to späť.Uspokojíš sa s niekým kto jej bude podobný.S niekým, kto ti bude pripomínať osobu o ktorú si prišiel.Budeš sa usmievať,vravieť že si šťastná, no v duchu si budeš uvedomovať, že nikto nebol,nieje a nebude ako ona.Osoba ktorú si navždy stratil.

Možno tomu teraz nechápete ale ak budete pozorne čítať ďalšie časti pochopíte o čo tu ide.Vaša pauluskaSmile

Nový a lepší príbeh -- Realita

1. časť

Cŕn. Zase ten hrozný budík. Klop,klop.

"Poď ďalej mami." povedala som  ešte poležiačky.

"Klára rýchlo.Zaspali sme." krásne ma zobudila mama s hroznou náladou.

" Ano mami,už stávam." Každý deň som vstávala s úsmevom na perách. Však ako inak keď som bola bohatá,mala som priateľov a moju najlepšiu kamarátku.No proste všetko čo som chcela som mala.Jediné či som v živote nemala bola milujúca rodina.Otec stále cestoval a mama pracovala deň čo deň.Obidvaja sa o mňa nezaujímali a ako útechu mi dávali peniaze ktoré pre mňa nemali cenu rodiny.V škole som mala veľa kamarátov len preto že som bola bohatá.Ale vždy som sa cez to vedela prehrýzť.Jediná osoba ktorá mi bola vždy oporou bola moja naj kamoška Lena.Poznáme sa už od detstva.Viem že v živote to nemá ľahké ale sme si navzájom oporou.Ráno som z domu odchádzala na poslednú chvíľu pretože som musela čakať na mamu kým sa oblečie.Mama pracuje ako modelka takže musí vyzerať skvele.

"Mami dnes prídem neskôr." hovorila som mame cestou autom do skoly.

"A to prečo Klára? Máš len 15.Dúfam že sa neflákaš s nejakym frajerkom."

"Bože mami ! Idem s kamarátkami na nákupy do mesta." povedala som nahnevane

"Dobre,dobre nekrič." Zostalo hrobové ticho. Hneď ako som vystúpila z auta pribehli ku mne kamarátky včetne Leny.Po privítaní  sme šli do triedy.Celý deň sme si opakovali lebo zajtra píšeme monitor.Celé prestávky sedíme na okne a rozprávame sa.Dnes bola konečne iná téma nie len o chalanoch ale o dnešných nákupoch.Cez vyučovacie hodiny som sa snažila do tej mojej hlavy dostať čo najviac učiva.Konečne tu bol koniec školy.Teda aspoň na dnes.S kamarátkami sme sa naobedovali v školskej jedálni a šli do mesta.Mala som so sebou 50 eur ale bolo mi jasné že kým prídem domov už ich mať nebudem.V meste bolo veľa krásnych obchodov s ešte krajším oblečením.Keď som sa vrátila domov skoro mi odpadli ruky.Mala som si 20 tašiek plných oblečenia.Mama ešte nebola doma tak som to využila.Vonku bolo horko 35°C a mi sme mali napustený bazén.Mala som zakázané kúpať sa v júny.Ďalší hlúpy zákaz.Ale kedže mama  nebola doma porušila som ho.

Zlý sen alebo realita?

3.časť 

Na posteli som uvidela ležať chlapca ktorý mohol byť asi tak starý ako ja.Podišla som k nemu bližšie a začala ho budiť.Vedľa neho ležal plyšový psík celý mokrý od sĺz.Keď sa prebral povedal mi že sa volá Denis a má 13 rokov tak isto ako ja.Bol tam už 3 roky odvtedy keď ho zo školy uniesol neznámy človek.Vytrpel si tu dosť zlého ale spomínal si aj na pekné chvíle. " A čo tu robia deťom?" spýtala som sa zo slzami na krajíčku.Denis  neodpovedal ale keď som ho chytila za ruku začal rozprávať. "Je to pre mňa ťažké rozprávať o tomto utrpení.Keď deti poslúchajú môžu si ísť hádzať loptu alebo ísť na prechádzku po dvore tak aby ich nik neuvidel.Horšie je to keď neposlúchajú.V tom prípade dostanú 2-3 facky,priviažu ich k posteli a dokonca uspia aby neplakali." povedal s plačom. "A a a prečo to robia?" spýtala som sa zdesene."To nikto nevie.Väčšinou je to z pomsty.Chcú tým ublížiť našim rodičom.A ako si utiekla z izby?" "Ale to nič nebolo.Tí čo ma uniesli bola moja teta a ešte Viky asi jej priateľ.Urobili to z pomsty.Ona mňa,mamu a celú našu rodinu nemala rada aj keď to tak vypadalo.Mama ma už isto všade hľadá ale mám plán ako sa odtiaľto  dostať." povedala som priam nadšene. "Ale to je nemožné.Nikto sa odtiaľto nikdy nedostal a pochybujem že malé dievčatko to dokáže.Ale dám ti priestor vyjadriť sa.Prezraď mi ten tvoj plán." povedal pochybovačne Denis.

Pokračovanie bude zajtra :) Pekný zvyšok dňa

Zlý sen alebo realita?

2.časť

"Keď som bola tak stará ako Sára tak sa o mňa rodičia nezaujímali.Trápila ich len moja sestra.Dávali jej peniaze,lásku a všetko potrebné.Vždy som sa doma cítila ako cudia.Prisahala som že jej to vrátim.Milujúcu tetu a sestru som predstierala celých 30 rokov."povedala no neviem či ju tak mám nazvať moja teta.Od Vikyho sa ale odpovede nedočkala.Počula som buchnutie dverí a jemný vánok.Rýchlo som sa rozbehla aby som dvere stihla zachytiť.Podarilo sa.Chvíľku som počkala kým zájdu na koniec dlhej,tmavej chodby.Vyšla som za dvere a pomaly ich zavrela aby  to nik nepočul.Začala som potichu utekať.Nevidela som si pod nohy a zdalo sa že chodba je nekonečná.Z izieb sa ozýval plač nevinných detí ktorý mi prenikal až do srdca.Nemohla som ich tam nechať hoci som nevedela čo im tu robia ich plač hovoril za všetko.Zastavila som na konci chodby a započula kroky.Rýchlo som otvorila najbližšie dvere a ocitla sa vo veľkej izbe kde som  uvidela....

Pokračovanie bude zajtra